Text: Martina M.
„Po prvotných pocitoch strachu, nervozity a úzkosti nasleduje obrovské upokojenie mysle. Hlava sa vyčistí, človek sa zregeneruje, sústredí sa iba na to, čo ho baví a robí šťastným.“
Z tej chvíle si pamätám:
- plané jablone obsypané zelenočervenými jablkami,
- neopracovanú drevenú podlahu, ktorú na niektorých miestach striedal vychodený kameň,
- všade sa rozliehajúce nástojčivé, smutné, všeobjímajúce ticho,
- vzduch plný chôdzou rozvíreného prachu z popraskaných stien, ktorý v lúčoch prenikajúceho slnka tancoval ako živá bytosť,
- pocit zvláštnej kombinácie strachu, zvedavosti, ľútosti a fascinácie.
Myslím, že niekde tu vo veku štyroch alebo piatich rokov vznikla moja láska k starým opusteným budovám. I keď slovo láska nie je v tomto význame použité úplne správne, lebo láska v idealizovaných predstavách predsa nevzbudzuje pocit strachu ani ľútosti. Zvedavosť áno, tú vyvoláva pomerne intenzívne. Možno tiež nehovorím pravdu (pozorný čitateľ si uvedomí, že sa zámerne vyhýbam použitiu slova „klamem“), keď hovorím o štyroch či piatich rokoch. Rovnako to mohli byť aj tri roky či šesť rokov, je to však dôležité? Spýtajte sa mojich rodičov, možno by vám povedali, že v tom čase som bola staršia, možno som mala sedem rokov, áno, chodila som do prvej triedy a na rozdiel od mojich spolužiakov som už vedela čítať. Spomienky v nás pretrvávajú bez ohľadu na to, kedy vznikli. Nuž ale, uctime si fakty a pravdivosť vyjadrovania: Niekde v detstve vo mne vznikla náklonnosť k starým opusteným budovám. A pretrvala až doteraz, hoci nikdy neprerástla do vášne, ale zostala v pozícii príležitostného pozastavenia sa nad krásou opustených objektov, ktoré sú tichými pozorovateľmi reality. Toľko k osobným skúsenostiam. V čase spomínaného zážitku si zrejme ešte nikto ani len nevedel predstaviť, že skúmanie zabudnutých budov raz dostane svoje vlastné pomenovanie „urbex“ (URban EXploraion) a budú sa jej venovať státisíce prívržencov po celom svete.
Patrí k nim aj Michal Seidl z českého Urbex Team Kralupy, ktorého náklonnosť k zabudnutým budovám pohltila natoľko, že jej venuje podstatnú časť svojho voľného času. Ako výpravca pracujúci na zmeny ho má možno o čosi viac ako ostatní ľudia, no ako hovorí, pre personálnu krízu už voľných chvíľ nie je toľko ako kedysi. I tak však dokáže cestovať do zahraničia, kde je možností pre jeho bádateľskú vášeň rádovo viac ako v Česku, niekoľkokrát ročne. K urbexu sa dostal najmä vďaka svojej záľube vo fotografovaní, ktorému prepadol už na základnej škole. Keďže už vtedy ho fascinovali staré parné lokomotívy a pri fotografovaní ho to logicky ťahalo hlavne na železnicu. Keď neskôr začal fotografovať krajinu, na internete hľadal zaujímavé miesta, ktoré mu poslúžia ako objekty. Natrafil pri tom na niekoľko opustených kostolíkov, ktoré ho očarili a k urbexu už to bol len krôčik…
„Objavil som stránku fabriky.cz, kde som objavil veľa krásnych, často schátraných tovární. Krátko po tom som na sociálnych sieťach zistil, že objavovaniu zabudnutých miest sa venuje množstvo ľudí po celom svete. Úplne ma to pohltilo,“ priznáva Michal, ktorý dnes v túžbe za uspokojením svojej bádateľskej potreby navštívi stovky miest ročne. Kým kedysi si cestovanie za opustenými budovami do zahraničia nevedel predstaviť, dnes ho už považuje za rutinu. Dôležité je zorganizovať si čas a dopredu nájsť objekty, ktoré za hranicami navštívi. „Veľa miest spoznáme vďaka googlu. Veľa sa však dá nájsť náhodne, stačí mať otvorené oči a pozerať sa okolo seba. V zahraničí mám pre zmenu niekoľko dobrých kontaktov; za dobu, čo sa venujem urbexu, som sa spriatelil s niekoľkými zahraničnými urbexermi, s ktorými si vymieňame tipy na dobré miesta.“
O niečo väčší problém však predstavujú peniaze. Cestovanie je pomerne nákladné, no Michal je živým dôkazom toho, že naozajstné zanietenie a láska k akejkoľvek činnosti, v tomto prípade k urbexu, sú silnejšie, než peniaze. „Žijeme od výplaty k výplate (úsmev). Nie je to až také náročné, záleží na tom, ako sa kto dokáže uskromniť. Keď cestujeme štyria na týždeň za hranice, náklady si rozložíme a finálna suma nie je taká vysoká. Samozrejme, niektoré krajiny sú drahšie ako iné. Záleží tiež na vzdialenostiach, ktoré prejdeme, na tom, či treba platiť mýto a podobné poplatky. Jedlo si väčšinou nosíme svoje a prespávame pod stanom v kempoch,“ vraví Michal. Hoci je súčasťou štvorčlenného urbex tímu, v poslednej dobe sa za zážitkami častejšie vydáva každý sám za seba: „Je to skvelý relax, trochu viac sa pri tom bojím, čo potom pridáva na intenzite vnímania tajomnej atmosféry. To sa následne premietne do fotografií, ktoré na mieste urobím. Nevýhodou je, že v prípade horšie prístupných budov chýba pomoc druhého. Väčšina ľudí tiež hovorí, že je nebezpečné chodiť sólo. Na druhej strane, keď idem sám, som ešte opatrnejší, než v skupine, a to je dobre.“
Strach spomína zámerne, hoci dnes sa už vďaka početným zážitkom a skúsenostiam nebojí tak ako kedysi. Opustené budovy prebúdzajú fantáziu na plné obrátky a naháňajú strach už v momente, keď sa na ne budúci návštevník ich útrob pozrie. Pocit strachu je však inštinkt, ktorý nás dokáže chrániť, čo je pri skúmaní niekedy až polorozpadnutých objektov mimoriadne dôležité. Urbexeri si dobre uvedomujú, že pri skúmaní opustených miest sa pod nimi môže ľahko preboriť spráchnivená podlaha, alebo spadnúť uvoľnená tehla. Napriek opatrnosti si takmer vždy okrem fotografií a zážitkov prinášajú zo svojich urbexových výletov „nejaký ten škrabanec“, ako Michal nazýva porezanie sa o rozbité sklo či nepekný pád do jamy. „Pod kamarátkou, s ktorou sme práve fotografovali veľmi schátranú továreň na keramiku v Nemecku, sa prepadla zhnitá drevená podlaha. Vyzeralo to veľmi zle, spadla totiž z asi dva a pol metrovej výšky aj s niekoľkými hlinenými výrobkami. Na naše prekvapenie a šťastie, obišla len s pár modrinami a dokonca aj jej fotoaparát skončil nepoškodený,“ spomína Michal na svoj najhorší zážitok z urbexu, no vzápätí dodáva, že strach mu naháňajú nielen možné úrazy.
Okrem zdravotných rizík má totiž táto aktivita aj ďalší sporný moment – urbexeri často vstupujú do na súkromný pozemok a do budov bez vedomia majiteľa, čím porušujú zákon. „Každý objekt má svojho majiteľa. Ak sa do budovy nevieme dostať ani cez malú škáru, snažíme sa ho kontaktovať a získať povolenie na vstup. Väčšinou to robíme v prípade kostolov, ktoré sú opustené, ale obvykle zamknuté, aby sa do nich nedostali zlodeji a vandali. V zahraničí to skôr riešime tak, že sa na neprístupné miesto vraciame opakovanie a dúfame, že ho niekto medzitým otvoril…“
K strachu z možných úrazov sa tak pridáva ďalší strach z prichytenia „pri čine“, teda, že urbexera pri infiltrácii niekto odhalí a zavolá na neho políciu. „Niekedy je to veľký adrenalín, ktorý k urbexu bezpochyby patrí a aj vďaka nemu si túto aktivitu obľúbite. Dnes sa už, samozrejme, nebojíme tak ako kedysi. Aj keď – pri tomto koníčku vás vždy prekvapí niečo nové. No najväčší strach mám z toho, že na mieste natrafím na samotného majiteľa. To sa mi už párkrát stalo a verte, príjemné to nebolo. Pochopenie na jeho strane sa dá nájsť ťažko, čo, samozrejme, chápem, a to aj napriek tomu, že sme neprišli so zlými úmyslami. Strach mám trochu aj z voľne pustených psov. Tým totiž nevysvetlíte už vôbec nič…“ vraví Michal a priznáva, že polícia ho prichytila už mnohokrát. Našťastie preňho, pre jeho záľubu mala vždy pochopenie.
„Podľa zákona sa síce dopúšťame priestupku, ale myslím si, že každý rozumný človek musí uznať, že sme vlastne nič zlé neurobili. Z každého miesta odchádzam s čistým svedomím.“ Urbexeri totiž svoje priestupky obhajujú práve tým, že objekty neničia, správajú sa v nich ohľaduplne a najmä – nič si z nich neodnášajú. Opustené budovy sú totiž často plné nádherného starožitného nábytku a doplnkov, ktorý dokázal odolať času. „Je to síce veľká škoda, že často krásne výsledky ľudskej práce takto vychádzajú navnivoč, niekedy aj pre totálnu ľahostajnosť majiteľov, no ja si hovorím, že to tak zrejme malo byť. Som len dokumentarista. Neprináleží mi právo čokoľvek si odnášať, hoci by to mohla byť posledná možnosť zachovať niečo pekné. Jednoducho mi to nepatrí. Ako by nestačilo, že lezieme, kam nemáme,“ hovorí Michal s úsmevom, no vzápätí dodáva, že aj medzi urbexermi sa nájdu takí, ktorí tieto pravidlá nerešpektujú, a nie je ich málo.
„Žiaľ, dnes je urbex tak obľúbená aktivita, že sa to na stave opustených miest výrazne podpisuje. V Česku ešte ani tak nie, ale napríklad v Belgicku či v Taliansku je tento jav častý. Niekto objaví krásny, dlhé roky chátrajúci, no zachovaný dom, a za pár mesiacov to v ňom vyzerá, akoby sa ním prehnalo tornádo. To je veľmi smutné. Každý urbexer chce nájsť miesto v čo najlepšom stave s čo najmenšími známkami vandalizmu a krádeží. Preto nechápem, prečo niektorí jedinci nemajú problém čokoľvek rozbiť či odniesť domov a nedajbože ešte aj speňažiť. Ešte predtým si však všetko pekne zdokumentujú a kto príde po nich, to ich už nezaujíma.“
Oveľa menší prehrešok v porovnaní s vandalizmom je ten, keď urbexeri s predmetmi len manipulujú. Predsa len, pekná fotka si vyžaduje pekné pozadie: „Občas niečo štylizujeme. Robíme to v prípade, že na mieste pred nami vyčíňali vandali a porozhadzovali veci po celom dome. Alebo, keď budovu pred nami navštívil iný urbexer, ktorý si naaranžoval veci tak, ako by ich nikto nikdy nenechal. Prestretý stôl, topánky pripravené na obutie pri posteli, kabát prehodený cez stoličku a podobné. Pre mňa absolútne trápne aranžmány. Často je to veľmi neprirodzené,“ vymenúva bežné starosti fotografa, ktoré sú však zanedbateľné v porovnaní s ostatnými úskaliami urbexu. Kto sa ich však rozhodne podstúpiť, získa v prvom rade úchvatné zážitky. A najkrajší z nich? Michal tvrdí, že vyzdvihnúť jedno miesto je priam nemožné. Napriek tomu, na niektoré spomína častejšie, aj preto, že boli horšie prístupné a málokto sa do nich odváži vojsť. Jedným z takých miest bola aj obrovská oceliareň v severnom Francúzsku: „Bola dobre strážená, vstup vôbec nebol jednoduchý, čo ešte viac umocňovalo pocit z jej pokorenia. Strávili sme tam až osem hodín.“ Do pamäte sa zaryjú aj miesta s jedinečnou atmosférou: „K takým patrí aj nedávno navštívená vila so zubnou ambulanciou v Taliansku. Opustili ju pred 20-30 rokmi, a odvtedy sa tam veľa nezmenilo. Vyrazilo nám to dych.“ Nám vyrazili dych Michalove fotografie, ktoré jednoznačne patria k špičke českého urbexu a výborne obstoja aj v porovnaní s tým zahraničným.
Cítiť z nich energiu, krásu zašlých čias a na počudovanie – život. Hoci v opustených budovách chýba, vďaka sile fotografií v našich mysliach ožívajú dávne príbehy ich obyvateľov. Vďaka za ne.
Foto: Michal Seidl/Urbex Team Kralupy
