„Keď zničíte kultúru národa, zničíte tým aj samotný národ.“

Hovorí sa, že krása zachráni svet. My dodávame, že to možno bude práve krásne umenie. Aj preto sme poctení, že s rozhovorom pre Milliard Sun súhlasil sochár Ondrej 4., ktorý tvorí pôsobivé diela, a to najmä z bronzu, ocele, antikoru, kameňa či iných prírodných materiálov. 

Narodili ste sa do umeleckej rodiny, váš otec, Ondrej Zimka je uznávaný maliar a mama, Milka Zimková, známa herečka. Do akej miery vás toto prostredie formovalo?

Keď to takto s odstupom času hodnotím, tak môžem skonštatovať, že toto prostredie vo mne sformovalo človeka, pre ktorého je umenie prirodzená a dokonca nevyhnutná súčasť života. Za čo som vďačný svojej duši, že sa tu na našej planéte Zem, rozhodla narodiť mojim rodičom. Zrejme v tom bol zámer.

Čím ste chceli byť ako dieťa?

Na základnej škole sme raz dostali za úlohu napísať, čím chceme byť, keď budeme dospelí. Ja som napísal, že chcem byť jazdec na motorke. Učiteľka ma upozornila, že také zamestnanie neexistuje, pretože v socialistickom systéme profesionálni športovci neboli. Tak som to prepísal na kozmonauta. Avšak ten malý chlapec s láskou ku motorkám vo mne stále je. A úplne pokojne by som si „zajazdil“ aj v kozmickom priestore.

Porovnávali ste ako malý vašu rodinu a rodiny vašich spolužiakov v škole? Mali podľa vás iné životy, než vy, obklopený tvorivým prostredím?

Malé dieťa rieši úplne iné „problémy“. Možno ma počas návštev u niektorých mojich spolužiakov trochu prekvapilo, že majú doma „holé“ steny.

Kedy ste definitívne zistili, že sa chcete a budete venovať tvorbe?

Tomu vďačím hlavne môjmu otcovi, ktorý ma na začiatku ôsmej triedy zobral do ateliéru svojho kolegu, akademického sochára Andreja Rudavského. Ten ma pripravoval na talentové skúšky na „ŠUPku“ ( ŠUP – Škola umeleckého priemyslu, pozn. red.). Vtedy som sa ako trinásťročný chlapec rozhodol, že chcem byť sochárom.

Okrem výnimočného umeleckého zázemia ste mali „šťastie“ aj na vynikajúcich učiteľov. Študovali ste napríklad u spomínaného Andreja Rudavského či Tibora Bártfaya. Čo ste si zo študentských čias s nimi odniesli?

Po úspešnom absolvovaní talentových skúšok na „ŠUPku“ som nasledujúcich 10 rokov dosť intenzívne, popri štúdiách, neskôr aj na VŠVU, chodieval do ateliéru maestra Rudavského. Tam som mu pomáhal pri realizácii jeho sôch, výstav a so všetkým, čo s tým súviselo. Čím som sa v podstate, exkluzívnou praxou učil svoje budúce povolanie.

S maestrom Tiborom Bártfayom som prišiel do kontaktu až po absolvovaní štúdií (a diplomovú prácu vypracoval naozaj sám). Tibor bol, okrem mnohých iných svojich osobných a umeleckých kvalít, výborným školiteľom v komunikácii s milovníkmi umenia a hlavne s milovníčkami umelcov.

Ako s odstupom doby vnímate obdobie, keď ste vyrastali, so súčasnou dobou? Majú to dnes začínajúci umelci jednoduchšie, alebo náročnejšie?

Každá doba má svoje výhody a nevýhody. Vždy ten, kto sa nevie presadiť svojou kvalitou, presadzuje sa servilnosťou, či doslova podlízavosťou, až intrigami. No detstvo som mal rozhodne krajšie, ako ho majú teraz naše deti! Bez mobilov, tabletov, počítačov… Prívlastky k týmto predmetom som schválne vynechal. Ono, tieto veci nám boli nastolené ako pomocníci, ktorí nám uľahčia život. Možno v niečom uľahčia, ale určite v drvivej väčšine ohlupujú a ovládajú. Paralelu s minulosťou vidím v nastupujúcej cenzúre, alebo ako to nateraz nazvali, v politickej korektnosti.

Študovali ste aj v zahraničí, v roku 2007 ste absolvovali študijný pobyt v Paríži. Ak by ste mohli porovnať zahraničie so Slovenskom, chýba doma umelcom niečo? Možno väčšia podpora, alebo uznanie?

Podpora kultúry u nás je. Problém je však v tom, kto, kam a na čo prerozdeľuje financie či uznanie. V dnešnej dobe sa za kultúru považuje veľa vecí, ktoré majú s kultúrou spoločnú možno iba formu. Problém je v obsahu. To, že je u nás slabá podpora kvalitnej kultúry, nie je náhoda, je to zámer. Keď zničíte kultúru národa, zničíte tým aj samotný národ.

• 

Žijete striedavo v Bratislave a na Kysuciach. Ktoré prostredie je pre vás podnetnejšie a prečo?

Bratislava je moje rodné mesto, ktoré mám rád, vyštudoval som tu, no odmalička som veľmi rád chodieval na svoju dedovizeň do rodnej obce môjho otca, Turzovky. Stále som si predstavoval, ako sa sem niekedy presťahujem. Až sa mi to pred štyrmi rokmi podarilo. V Turzovke som si postavil ateliér a zo záhrady urobil sochársky park – ARTPARK.

Čo vás najviac inšpiruje?

V podstate ma inšpiruje celý svet, možno aj vesmír a dianie v ňom a okolo nás. Dokáže ma podnietiť správa v médiách, udalosť, zážitok, vôňa krásnej dámy… Mám svoje tematické okruhy, v ktorých tvorím, prechádzam z jedného do druhého, vraciam sa ku starším, vytváram nové. Keby som mal byť konkrétnejší, tak moje témy sú vojna, technika, príroda, rôzne tvory aj potvory a samozrejme, jednou z tém sú ženy. 

Máte viac v láske maľbu, alebo sochárstvo? Aký materiál je vám pri tvorbe najbližší?

Vyštudoval som sochárstvo, aj som sa mu po škole výlučne venoval, no môj otec do mňa stále dobiedzal, nech aj maľujem. A tak som v roku 2009 začal maľovať…  Tvorím z prírodných materiálov, drevo, kameň, bronz, antikor, oceľ, corten a maľujem akrylovými farbami. 

Vaše diela sa nachádzajú aj vo verejnom priestore. Do akej miery je pre vás dôležité formovať takýmto spôsobom okolie?

Umenie má estetickú aj výchovnú funkciu. Myslím si, že každý, kto má svoje dielo vo verejnom priestore, považuje za veľkú česť to, že sa takýmto drobným spôsobom môžu jeho zhmotnené myšlienky podieľať na formovaní našej národnej kultúry.

Čo pre vás znamená krása?

Ozajstná krása musí mať svoju hĺbku, dušu, myšlienku. Či je to opojné víno, kvalitné dielo alebo sexi žena…

Čo chcete prostredníctvom svojich diel ľuďom povedať?

Výtvarné dielo má oproti vypovedanému slovu tú výhodu, že má omnoho dlhšiu životnosť. Do sochy alebo obrazu sa dá zakódovať aj niekoľko viet, ku ktorým nepotrebujete preklad do cudzích jazykov. Dokonca to môže „prečítať“ aj analfabet. Stačí len chuť používať hlavu a dozviete sa, čo som tým chcel „vyňadriť“ (smiech).

„Ten, kto sa nevie presadiť svojou kvalitou, presadzuje sa servilnosťou, či doslova podlízavosťou, až intrigami.“

• 

• 

Text: Martina Macková

Foto: Archív Ondreja 4.