Text: Mike Satori
Cestovanie je pre mňa nielen vášňou, ale stalo sa prirodzenou formou sebarealizácie. Cestovanie vnímam ako tvorivosť. Tvorivosť vnímam ako veľký dar. Všetci sme vo svojej podstate tvorovia – tvorcovia. Pod pojmom tvorba si nemusíme predstavovať len umelca, ktorý tvorí konkrétne umelecké dielo, ale schopnosť a možnosť tvoriť náš každodenný život – realitu – tak ako si želáme.
Ostrovy, ktoré od dávnej minulosti až po súčasnosť lákajú nielen cestovateľov, ale aj vedcov a umelcov
Ostrovy svojou históriou spájajú nielen svetoznámeho objaviteľa Jamesa Cooka, maliara Gaugina či dokonca nášho rodáka, astronóma a vedca Milana Rastislava Štefánika, ale aj najväčšieho slovenského cestovateľa 20 – 21. storočia, za ktorého bol považovaný môj starý otec František Kele. Ten ma ešte ako malého chlapca inšpiroval svojimi knihami a dobrodružnými príbehmi z Pacifiku. Nadšene a so zatajeným dychom som načúval a tajne si predstavoval, že raz sa na ostrovy vydám aj ja.
Ako sa to celé začalo
Na ostrovy Francúzskej Polynézie som prvýkrát vycestoval pár rokov dozadu. Prvotným zámerom cesty bolo natočiť dokumentárny film Štefánikove vlny na ostrove Tahiti s mladými slovenskými cestovateľmi a surfermi zároveň. Po čase strávenom filmovaním najmä na ostrove Tahiti (a sesterskom ostrove Moorea) moje kroky pokračovali celkom spontánne po ďalších ostrovoch nesúcich spoločný názov Society Islands – Spoločenské ostrovy – už bez slovenských „spolubojovníkov”. Ako sám James Cook vo svojich zápiskoch uvádza, ostrovy pomenoval „Spoločenské“, pretože ležia súvisle jeden vedľa druhého. Ďalšími ostrovmi, na ktoré som postupne zavítal, boli Huahine, Raiatea, Taha’a, Bora Bora a nakoniec aj čarovný maličký ostrov Maupiti. Moje kroky ma neskôr doviedli až na vzdialené Markézske ostrovy, ale tie si zaslúžia samostatnú kapitolu. Alebo azda rovno napísať knihu? Veľmi rýchlo som pochopil, že na spoznanie čara ostrovov a preniknutie hlbšie do kultúry a spoločenského života ostrovanov budem určite potrebovať dlhší čas ako klasický dovolenkár. Na ostrovoch som sa naučil prežívať prítomnosť na sto percent a začal som byť plne otvorený všetkému, čo v daných momentoch prichádzalo do môjho života.
Je niečo po šiestej hodine ráno a ako vždy vítam východ slnka v jogínskej polohe, pričom mojou dnešnou mantrou je slovo „ďakujem“. Ďakujem z celého srdca za tento deň, za tento moment, za prítomnosť, v ktorej sa môžem nachádzať práve tu a zažívať ľudskú skúsenosť v tomto tele. Ďakujem za nádhernú prírodu vôkol mňa, ktorá prekvitá životom. Vďaka, Matka Zem.
Pohľady na pestrofarebné východy a západy slnka boli pre mňa dôležitým časom hlbokého stíšenia. Bol som doslova očarený magickou silou prírody. Vtedy som sa cítil tak spokojný, že pre mňa existoval iba prítomný okamih. Tu a teraz.Prečo sa o Spoločenských ostrovoch hovorí ako o raji na Zemi? Už počas letu mi pri prvom pohľade na súostrovia ako prvé preletelo mysľou slovo dokonalosť. Zdá sa, akoby z lagún priam vyrastali majestátne, neuveriteľne zelené, a pritom špicaté kopce. Modro-tyrkysové lagúny s odtieňmi zelenej farby, biele pláže a všadeprítomné morské koraly, medzi ktorými plávajú tie najpestrofarebnejšie ryby, aké si len viete predstaviť, dotvárajú fascinujúcu scenériu.
Ľudia Polynézie II – Životný štýl
Spôsob vnímania času a celkový pokoj vyžarujúci z miestnych ľudí je vo Francúzskej Polynézii ozaj unikátnym. Ľudia na ostrovoch žiaria a z väčšiny som nepociťoval skoro vôbec žiadny stres alebo nepokoj. Samozrejme, že mali svoju bežné ľudské starosti a obavy, ale oproti našej západnej civilizácii sú tu ľudia akísi slobodnejší. Vyžaruje z nich dobrota a láskyplnosť, sú ochotní nezištne dávať. Žijú pre moment. Tu a teraz. To je pre nich dôležité a má to aj najväčší zmysel. Zajtrajší deň príde tiež, ale nad ním v tomto momente nemáte kontrolu. Nedá sa predsa teraz – v tomto okamžiku – zažiť zajtrajšok, však? Hovorím predovšetkým o lokálnych ľuďoch, ktorí žijú v súlade s prírodou, a teda ich materiálne potreby a túžby sú celkom odlišné od európskej civilizácie. Možno si poviete, že ich život je omnoho jednoduchší, keď majú pred domom oceán plný rýb, za domom banánovník, kokosovník a sladké ovocie. Áno, môžem s vami čiastočne súhlasiť. Uvedomme si však, že väčšina ľudí tu žije naozaj jednoducho, čo znamená, že nepotrebujú ani okachličkovanú sprchu, ani umývačku riadu, a ani žiadne iné elektronické výdobytky či nové auto. Pre mňa je odkaz života v prítomnosti z Polynézskych ostrovov určite jedným z tých najcennejších. Tento druh slobody, ktorý je vlastne nastavením mysle, je pre Európanov priam nepredstaviteľný, keďže sme zvyknutí neustále sa za niečím naháňať.
Globalizácia prišla už aj sem
Na ostrovoch vládne veľký spoločenský a ekonomický rozdiel medzi pôvodnými obyvateľmi a tými, ktorí prišli z „vonkajšieho“ sveta – sú to najmä Francúzi, ale tiež Číňania, Američania a Rusi. Rozdiely sú priam do očí bijúce hlavne na ostrove Tahiti, kde už majú komfort zabezpečiť veľké nákupné centrá ako Careffour a Champion. Francúzske, pochopiteľne. Faktom je, že Spoločenské ostrovy sú známe hlavne kvôli rozšírenému cestovnému ruchu, s čím je spojený príchod konzumného sveta. To, ako Európania zmenili tento raj, vidno aj v banálnych každodenných úkonoch. Nie je ničím nezvyčajným zazrieť pôvodných obyvateľov raňajkovať francúzsku bagetu natretú švajčiarskou nutelou či americkým arašidovým maslom. Globalizácia však nezasiala len ostrovy Tahiti a Mo‘orea (ktorý je vzdialený 20 minút cesty loďou od ostrova Tahiti), ale aj ostrov Bora Bora, ktorý je rozprávkovým snom mnohých ľudí. Čím sa však vydáte ďalej od ostrova Tahiti, tým intenzívnejšie budete môcť pocítiť prirodzenosť ostrovov, čistotu a kultúru pôvodného obyvateľstva.
Spev, tanec…a možno tušíte, čo príde ďalej
Obyvatelia Francúzskej Polynézie sa veľmi radi zabávajú – hrajú na rôzne nástroje, spievajú a tancujú. Bol som svedkom toho, ako na narodeninovej oslave (oslavovala 80-ročná pani, ktorá bola plná energie) za sprievodu tradičného nástroja ukulele domáci spievali od šiestej večer, keď slnko zapadá, až do približne šiestej ráno, keď opäť vychádza. Ostrovy sú tiež ideálne pre všetky možné druhy vodných športov. Medzi obľúbene turistické aktivity patrí, samozrejme, šnorchlovanie v objatí korálových lagún. Šnorchlovať je možné medzi koralmi takmer na každej strane ostrovov, ale rovnako si môžete dopriať napríklad vzrušujúce výlety s veľrybami, ktoré sú pre turistov z celého sveta veľmi atraktívne. Veľryby sa prichádzajú do oblasti Francúzskej Polynézie rozmnožovať, a tak ich od septembra do konca novembra môžete zažiť aj s ich mláďatami. Plávať v blízkosti týchto obrovských stvorení bol pre mňa jeden z najveľkolepejších zážitkov. Na svoje si určite prídu aj potápači. Mal som tú česť šnorchlovať so žralokom čiernohrotým (spoznáte ho podľa čierneho zašpicatenia hornej plutvy). Tieto žraloky nie sú veľmi veľké. Dosahujú veľkosť maximálne dvoch metrov. Preferujú plytké pobrežné vody na okrajoch útesových ríms. Či sú nebezpečné? Miestni obyvatelia s obľubou hovoria, že keď vás môže pohrýzť pes, môže vás pokojne pohrýzť aj žralok. Ani ja, ani žiadny z ľudí, ktorých som stretol, sme mu však našťastie za obeť nepadli.
Medzi veľmi obľúbené športy patrí aj surfovanie – klasický surfing, ale tiež bodysurfing, kitesurfing, alebo windsurfing. Zaujímavosťou je unikátna vlna Teahupoo, ktorá sa láme na Tahiti.
Keďže môže dosahovať až pätnásť metrov, priťahuje nielen profesionálnych surferov z celého sveta, ale tiež cestovateľov a dobrodruhov. Tí sa môžu k vlne priblížiť v člnoch a zažiť tak neskutočné divadlo oceánu. Na vlne Teahupoo sme strávili dva dni počas filmovania dokumentárneho filmu Štefánikove vlny. Bolo to naozaj vzrušujúce predstavenie. Vidieť tak obrovskú masu oceánu, ako sa odrazu zdvíha do neuveriteľnej výšky, dokáže fascinovať aj vzbudiť rešpekt. Veľkú tradíciu a pevné postavenie má v miestnej kultúre tahitský tanec. V dnešnej dobe je veľkým lákadlom pre turistov, ktorí počas sezóny môžu vidieť v každom hoteli dychvyrážajúce tanečné predstavenia. Tance sú inšpirované Zemou – v precítených pohyboch tanečníkov možno rozpoznať vlnenie sa oceánu, let vtákov, vietor hrajúci sa s listami paliem. Obzvlášť ženský tanec pôsobí veľmi vábivo, vzrušujúco a nenechá chladným žiadneho mužského diváka.
Čo si zajesť
Medzi tradičné jedlo patrí „poisson – cru“, čo v preklade doslova znamená surová ryba. Zväčša to býva tuniak. Existuje mnoho rôznych receptov, ale základom je vždy surová ryba, kokosové mlieko, surová zelenina – najčastejšie rajčiny alebo uhorky a soľ. Všeobecne v Južnom Pacifiku nájdete množstvo druhov chutného tropického ovocia a Francúzska Polynézia nie je určite výnimkou. Najmä pre milovníkov ovocia a vegánov sú ostrovy ideálnym miestom pre život – vychutnávať si môžu rôzne odrody papáje, máng, banánov, kokosov; pomelá, grepfruity a kráľa ovocia – ananás. Špeciálne ostrov Mo‘orea je nazývaný kráľom v pestovaní ananásov. Pod tropickými vrcholmi sa skoro všade rozprestierajú voňavé ananásové plantáže. V celej Francúzskej Polynézii okrem ostrova Tuamotu, kde je len piesok, rastie typický strom nazývaný chlebovník. Dôvod je prozaický – rodí ovocie s názvom bread fruit. Chlebovník je považovaný za strom života. Po dlhšej dobe som si všimol, že rastie len v blízkosti ľudských obydlí. Videl som ho skoro pri každom dome. Hlbšie v lesoch, džungli, kde ľudia nemajú svoje obydlia, tento strom nájdete veľmi zriedka. Pod majestátne sa týčiacimi husto zelenými kopcami objavíte aj pestovateľov vanilky. Osobne som spoznal jedného pestovateľa menom Hina. Pohodový chlapík, z ktorého sálal úžasný pokoj, a to aj napriek tomu, že si cez deň dával na slniečku pár pív. Alebo, že by to bolo práve preto? Čo sa týka alkoholu, vo Francúzskej Polynézii majú typické domáce pivo Hiňano. Ľahko ho spoznáte podľa výraznej etikety, na ktorej tróni tahitská žena sediaca na pláži. Všetok ostatný alkohol sa na ostrovy dováža. Môžete ale skúsiť napríklad tahitský rum. Ochutnal som ho a…hádam sa miestni neurazia, keď skonštatujem, že slovenský „um“ je chutnejší.
Džungľa a čo vás v nej môže prekvapiť
Typickými zvieracími obyvateľmi na súši sú divoké prasatá, sliepky a, samozrejme, psy. Sliepky a psy sú ozaj všade. Jedného môže prekvapiť, že sliepky rady a bez väčších problémov trávia čas v korunách stromov. Ak máte šťastie, môžete stretnúť aj divoké prasatá v lesoch, najmä hlboko v kopcoch, pretože sa ukrývajú pred lovcami. Keďže som na ostrovoch veľa filmoval, dostal som sa do rôznych nezabudnuteľných situácií. Jedným z takýchto momentov bol lov divokých prasiat v sprievode domácich. Spočiatku som ho prijal s nadšením a tešil som sa na novú skúsenosť. To som však ešte netušil, že budem v džungli celý deň a dokonca aj počas večera, lebo prasa nie a nie skončiť na muške lovca. A tak na moje veľké prekvapenie sme sa na zostup vybrali až počas noci. Schádzanie po strmom a bahennom teréne za svetla bateriek nebolo práve podľa mojich predstáv. Časť cesty sme sa mali brodiť cez rieky, a, úprimne, moja technika nie je vodeodolná, čo mi spôsobovalo pomerne veľký stres. Kopce sú pre turistov prístupné, avšak problémom je, že chodníčky sú veľmi zle, až vôbec, značené. Z tohto jednoduchého dôvodu vám výlet môže pokojne trvať aj o dve či tri hodiny dlhšie. A je otázne, či sa vôbec dostanete k plánovanému cieľu. Preto by ste si vždy mali najať ideálne lokálneho sprievodcu.
Ostrovná džungľa je zvláštna tým, že v nej nežijú jedovaté zvieratá ako hady, pavúky či iné zvieratá, ktoré by vás mohli ohroziť. Skrátka sa sem nedostali. Je to spôsobené obrovskou vzdialenosťou od všetkých kontinentov, kde sa tieto zvieratá vyskytujú ako Austrália, Nový Zéland a Južná Amerika. Ľahnúť si len tak na zem či prechádzať sa bosý bolo mojím každodenným pôžitkom. Súostrovia však predsa len majú pre človeka jedného extra nepriateľa. Komára. Malé tvory prenášajú vírus horúčky Dengue, ktorý sa sem dostal pravdepodobne z Afriky a Ázie. S pacifickou búrku, ako volajú Dengue miestni obyvatelia, som, žiaľ, mal osobnú skúsenosť. Horúčky až štyridsať stupňov sa ma držali celých 6 dní a nocí. Lieky na tento vírus neexistujú, dostával som len obyčajný paralen, a tak mi neostalo nič iné ako horúčkové stavy pretrpieť. Podľa miestnych by som už mal byť voči vírusu imúnny. Na moje veľké prekvapenie som sa po dvoch týždňoch dozvedel od mojej francúzskej kamarátky Amelie, že Dengue mala už štyrikrát. Existujú teda rôzne stupne. Ale bol som pokojný, pretože kto ma vtedy videl, ma uistil, že horšie to už byť nemôže.
Architektúra Francúzskej Polynézie
Architektúra ostrovov je špecifická. Samozrejme, nemôžete čakať veľkolepé stavby v zmysle konštrukcií či obsahu materiálu. Avšak precízne postavené tradičné bungalovy napríklad aj z bambusu vedia určite v teplých večeroch potešiť. Treba si uvedomiť, že pôvodná architektúra je vytvorená primitívnymi kmeňmi. Najzaujímavejšími a výnimočnými sú posvätné miesta, ktoré nazývajú Marae. Počas spomínaného lovu prasaťa ma zastavil domáci Polynézan Tama a so zhrozením v očiach ukazoval na kameň vytŕčajúci zo zeme, o ktorý som sa práve potkol. „To je posvätný kameň, ktorý je súčasťou Marae,“ vysvetľoval. O pár metrov som zočil ďalší osamotený kameň a hneď vedľa ďalší a ďalší. Pýtam sa – sú to tiež posvätné kamene? Odpoveď „ehm“ je jasné áno: „Pre nás je zem veľmi dôležitá, je to miesto, kde pochovávame našich predkov a placentu našich detí. Nevlastníme zem, patríme k Zemi.“
Zažiť aspoň raz na vlastnej koži prírodu a kultúru južného Pacifiku určite odporúčam každému cestovateľovi. Destinácia, akou je Francúzska Polynézia, svojou exotickou prírodou a krásou rozhodne patrí k vysnívaným cieľom.
Autor textu a fotografií: Mike Satori (Vasilko Kele)/Režisér – Producent – Fotograf – Cestovný Agent
Satori Cinema Travel production
Viac info nájdete na:
Facebook: www.facebook.com/satoricinematravel
Youtube: Satori cinema travel production – Create for a Change
Ak máte záujem o turistické, cestovateľské a iné informácie o ostrovoch Francúzskej Polynézie, neváhajte kontaktovať autora na satoricinematravel@gmail.com
