V Bratislave študoval na umeleckej priemyslovke u Rudolfa Filu. Vysokú školu si robil v Moskve, priamo na moskovskej Surikovovej výtvarnej akadémii u profesora Koroleva. Tu študoval monumentálnu tvorbu. Priznáva, že viedol bohémsky život. Ale tiež to, že ho vždy fascinovalo more. Aj preto sú jeho diela obľúbené aj v Chorvátsku, kde sa rád vracia. Dalmácia ho očarila a má k nej výnimočný vzťah.
Nájdete ho kúsok od Bratislavy. V Plaveckom Štvrtku obklopený stromami tvorí v lone prírody. Rád si zájde na blízke jazero zaplávať a keď tvorí, pracuje aj na piatich-šiestich obrazoch naraz. V jeho obrazoch nájdete dominantnú červenú farbu, ale aj prúžky. Ak by ste prišli neohlásene na návštevu, možno ho nájdete medzi stromami. Zvykne mať na nich povešané obrazy počas toho, keď tvorí. Akademický maliar Martin Borodáč sa venuje nielen maľbe, ale aj sochárskej tvorbe. A my sme sa s ním rozprávali o štúdiu, skúsenostiach a živote umelca.
Kedy prišli prvé momenty, keď ste si uvedomili, že máte talent a mohli by ste sa vydať cestou umenia?
Všetci hovoria, že začali ako deti. Ale podľa mňa každé dieťa má chuť niečo nakresliť a ja som takisto začal čarbať po stenách, ako všetky deti. A ideálne vtedy, keď neboli doma rodičia. Časom zistili, že to takto nemôže pokračovať a dali ma do ľudovej školy umenia, aby som prestal doma „zdobiť“ steny. Pokračovalo to ďalej, bolo to fajn a veľa žiakov odtiaľto potom išlo aj na umeleckú priemyslovku.
To máte tak, že sú určité typy, niekoho baví viac šport a niekoho umenie. Mál som rád aj hokej napríklad, ale skončil som pri maľovaní. (smiech)
A aký bol posun od stredoškolských čias k štúdiu v zahraničí?
Na umeleckej priemyslovke som chodiť na odbor aranžérstvo – výstavníctvo. Bolo to zaujímavé oddelenie, robili sa tu logá, značky, makety. Bolo to treba pilovať vyrezať, polepiť, poznať technológiu rôznych materiálov, ktoré sa spájajú. K tomu technické kreslenie a táto oblasť mi vyhovovala. Mám rád veci, ktoré sa robia ručne.
No po strednej som išiel do Moskvy na monumentálnu maľbu. Monumentálna maľba je niečo príbuzné mozaiky. Sú to mozaiky, fresky, grafika, vitráž, sú to všetko veci z architektúry, ktoré sa robia tiež ručne a treba vedieť, ako sa robia, poznať tú technológiu, ako sa robí na omietku freska a podobne. Predpríprava na strednej škole mi vyhovovala. Vždy som vedel, že som nechcel byť len čistý maliarom – klasickým, ktorý má plátno a štetec, ale vždy ma priťahovala práca s materiálom.
Dopredu som cítil, že tam pribudne tretí rozmer, ten objemový. Takto sa to aj postupne začalo vyvíjať. Už v detstve som cítil svoju zručnosť, robil som lietadla, ktoré lietali, lode a iné. Bavil ma tento druh práce.
Čo bolo po škole?
V dobe, keď som študoval, bola u nás na Slovensku škola oproti tej ruskej univerzálna. Aby som vám to vysvetlil – realizmus realizmus realizmus a nič vymýšľať – to je akademický prístup k veci. Nemôžete zmeniť pozadie, to, čo tam je, to musíte nakresliť. Je to také trochu fádne, ale zas vám to veľa dá v tom chápaní – naučíte sa anatómiu, vnímate farby a všímate si drobnosti. Keď som skončil školu, tak som vlastne hneď vedel, že toto robiť nepôjdem.
A nie je to potom také zastavenie akoby kreativity?
Svojím spôsobom áno, ale na druhej strane vysoká remeselná zručnosť. U nás bol zas problém v tom, že bola o dosť nižšia remeselná zručnosť a boli viac vedení ku kreativite. Keď hovorím o kreativite, to je tak. Môj galérista raz povedal, že dvaja ľudia študovali na tej istej škole ten istý odbor. Rus povedal, že škola ho naučila a vie čo bude robiť. A Martin povedal: „Škola ma naučila a viem, čo nechcem robiť.“
Ale vy potrebujete napríklad ovládať aj techniku fotografovania, potom príde druhá fáza, a človek musí vedieť, ako to využiť.
Čo vás teda škola naučila, čo nechcete robiť?
Myslím si, že akademické kreslenie. Technické… všetko musí sedieť, kľúčna kosť je nejako veľká a nie inak a podobne. Je tam veľa princípov, aj keď niečo nevidíte, musíte to tam nakresliť – napríklad sval, aspoň ho naznačiť. Má to svoje normy.
Jadranský sen 
Tango tanečnica
Ako by ste svoj umelecký život opísal v míľnikoch?
Už veľakrát mi položili otázku, aké zmeny som v živote urobil. Ako postupujem, ako rastiem a vyvíjam sa ako umelec. A mám na to tú istú odpoveď. Buď vo váš niečo je, alebo nie. Zásadne sa meniť nemôže.
Mňa mení prostredie. Veľa som tvoril v Chorvátsku a tá farebnosť a prostredie má ovplyvní, ale nakoniec sú tie moje obrazy podľa mňa také isté. Tvorca je ten istý a nie som zástancom toho, aby som robil každý rok iné obrazy. Môžem ich robiť pod vplyvom niečoho. Napríklad v tom Chorvátsku – tam je to živšie, prostredie, vzduch, sú tie diela možno veselšie. Keď je človek doma, tak robí objemnejšie diela, lebo nemám ich ako veľmi prevážať. Niekedy viac grafické, inokedy zas maliarske, ale i štrukturálne. Z môjho pohľadu sa umelec nemôže meniť, môže sa iba pretvarovať, ale neverím, že sa môže zásadne zmeniť.
Spomínate Chorvátsko. Ako ste sa tam dostali?
Obidvaja moji rodičia majú vzťah k horám. Mama stále opisuje, ako by chcela ísť do hôr. Mňa to ale nezaujíma, celý život som skrátka túžil po mori. Keď som prvýkrát videl more, tak som sa celý triasol. Potom jeden môj dobrý priateľ a zberateľ Ivan Melicherčík sa stretol s mojím súčasným galéristom Igorom Brešanom, ktorý sa ho spýtal, či nemá nejakého mladého maliara – dobrého. A mal mňa. (úsmev)
Môj sen sa mi splnil. Vždy som mal túžbu preniesť atmosféru mora do svojich obrazov.
Vidíte rozdiel medzi ľuďmi v Chorvátsku a slovenskými milovníkmi umenia? Kde ste mali pocit, že vaše diela rezonujú viac?
To je ťažká otázka. V Chorvátsku som mal viac výstav ako na Slovensku. Povedal by som, že je to o tom, ako je človek so spoločnosťou a s ľuďmi okolo spriahnutý. V Chorvátsku som sa stretával s mnohými ľuďmi z rôznej brandže, keďže Igor Brešan robil aj s hudobníkmi, bol pri mnohých festivaloch a zároveň bol novinár. Čiže moje obrazy sa dostali na mnohé akcie. Zoznámil ma s organizátormi festivalov. Dokonca si myslím, že som sa práve v Chorvátsku stretol s oveľa viac ľuďmi z umelej sféry, ako som sa stretol u nás. Niekto vám musí otvoriť dvere a som mu za to vďačný.
Čo vás najviac inšpiruje pri tvorbe?
Je to prostredie. Aj teraz, ako tu sedíme, počujeme fúkať vietor. Už to ma inšpiruje. Som exteriérový typ a keď prídem ráno von, tak ešte neviem, čo budem robiť cez deň. Ale v tom prostredí príde inšpirácia, niečo vám to vnukne. Rovnako ako tu doma, tak aj v Chorvátsku tvorím vonku, konkrétne na terase.
A pri veľkých formátoch to máte ako? Nemáte už dopredu nejakú predstavu?
Áno, niekedy máte skicu a tú potom prerábate. Pri veľkých formátoch nezačínam od nuly. Vyberiem si nejaký, ktorý som už robil a na ňom začnem pracovať. Dnes je ale trošku tendencia robiť väčšie veci. Keď poviete niekomu, nech urobí z väčšieho formátu 3 x 3 metre obraz na pol metra, tak to nakoniec nevyzerá dobre. Čo je to za maliara, ak nevie urobiť malý obraz?
A tak veľký obraz môže mať projekt, ako je to pri stavbe domu. Urobiť si nejakú predstavu, ktorá sa síce zmení, ale má to nejaký zmysel, prečo sa takto pripraviť. Čiže malé a veľké veci majú súvislosti.
Každý obraz má vo svojom formáte miesto. Niekedy máte obraz, ktorý je malý a je pekný ako malý. Inokedy zas máte obraz pekný len ako veľký. O niektorých obrazoch viem, že v lete ich budem robiť vo veľkom. Cítim, že v tom malom nemajú dostatočný priestor.
A stáva sa vám, že niečo aj nevyjde?
Inak by som to povedal. Ak ste v procese, že niečo vymýšľate, iný prístup chcete priniesť, tak si poviete, že neviete ísť ďalej. Vtedy to nechám tak a nedokončím to. Po určitom čase tento nedokončený obraz vytiahnem – po dvoch rokoch – a presne viem, ako mám pokračovať. Medzitým urobíte iné obrazy a tie vám doplnia veci, ktoré vám v danom čase ešte nenapadli. Ale stane sa, že občas sa obraz aj nepodarí, najmä ak riskujem.
Ako môže maliar riskovať?
Sú typy umelcov, ktorí robia iba na jednom obraze. A podľa mňa presne títo riskujú. Ak ho pokazí, tak už nie je cesta naspäť. Mne vyhovuje, ak robím na piatich obrazoch, tak jeden už sa uberá zlou cestou a mám porovnávací faktor. Viem sa vrátiť.
Ak robíte jeden obraz, tak ste do neho veľmi zapozeraný. Nie ste objektívny. Niekedy by sa mal aj fotiť, lebo možno pred dvomi týždňami by zistil maliar, že bol v podstate lepšom stave. Ak sa budete stále pozerať na jednu vec, stratíte súdnosť.
A vy keď tvoríte svoje obrazy, ukazujete ich niekomu? V čase, keď sú ešte len v procese…
Samozrejme. Chodí sem veľa ľudí.
Umelec nemá obľúbenú farbu, ale obľúbenú konštaláciu svojich farieb.
Máte svoju obľúbenú farbu? Majú maliari svoju farbu?
Umelec nemá obľúbenú farbu, ale obľúbenú konštaláciu svojich farieb. Určité farby, ktoré používa – kompozícia určitých farieb. Každý má logiku farieb, niekto má rád bledé, niekto tmavé, krikľavé a niekto má rad veľa farieb na obraze.
Raz prišiel na výstavu profesor chémie na vysokej škole. Vy maľujete obrazy a musíte byť strašne nahnevaný. A keď som sa opýtal prečo, tak mi odpovedal, že mám tak veľa červenej farby. Potom si prišiel kúpiť obraz akademik-lekár a rozpovedal som mu túto príhodu, že som agresívny, keďže mám toľko červenej farby. Na to sa ma spýtal, či viem, prečo odo mňa kupuje obrazy. Jeho odpoveď bola: „Lebo majú veľa červenej v sebe. Robím s AIDS a celý deň sa pozerám do červenej farby. Pre mňa je to najdôležitejšia farba na svete.
Takže aj pohľady môžu byť rôznorodé. Niekto povie, že je to zlé, iný zas povie, že je to fajn.
Existuje v umení objektivita? Dokážeme objektívne posúdiť dielo?
Existuje určitý druh objektivity. Nemôže niekto zhodnotiť obraz podľa toho, že nemá rád realizmus alebo abstrakciu. Môže povedať tento realistický obraz je zle namaľovaný, ale nemôže povedať, že realizmus je nezmysel. A to je aj ten problém. Ľudia si zamieňajú podstatu, či v danom štýle je obraz dobre urobený. Napríklad si veľa ľudí myslí, že v abstrakcii nie je logika, pritom je tam veľa logiky – ako farbu položí, ktorú farbu zoberie.
Vedeli by ste potom poradiť laikovi, ako si má kúpiť dobre namaľovaný obraz?
Poznám dosť zberateľov, ktorí nie sú vzdelávaní v danej profesii a určitým vývinom a zberateľstvom sa dostali do vysokej úrovne. Začali nenáročnými kúskami a rok po roku kupovali postupne tie najkvalitnejšie diela a také, čo je veľmi zaujímavé, ktoré nie sú najpôsobivejšie. Umenie nie je totiž vždy postavené na pôsobivosti a iba estetike. Musí tam byť vnútorná a duševná hodnota diela. Páči sa mi, ak dielo nie je také, ako Česi hovoria, „podbizivé – čiže také, aby sa páčilo. Je dobré, ak si dielo nájde svojho majiteľa, ktorému sa bude páčiť.
Keby ste si mali vybrať medzi tým, čo budete tvoriť a teda obrazom alebo sochou, čo by zvíťazilo?
Obraz, i keď mi veľakrát povedali, že som sochár. Najmä vizuálne sa podobám na sochára a nie maliara. Najskôr som bol považovaný za fotografa, keďže rodičia boli fotografi. Mimochodom, aj som chcel ísť na socharinu, ale chýbala mi tam farba.
Môj profesor na priemyslovke hovoril, že maľba je o to komplikovanejšia, pretože musíte trojrozmerný priestor urobiť do dvojrozmerného. Kdežto socha robí dvojrozmerné do trojrozmerného.
Vy máte nejaký režim, keď tvoríte? Máte to nejak určené, vyhradené dni na maľovanie?
Na umení je zaujímavé, že sú aj typy umelcov, ktorí každý deň majú nejaký svoj rituál a potom o ôsmej si sadnú k stojanu a o piatej popoludní odhodia štetce. Do tejto skupiny však nepatrím. Dokážem tri dni robiť v kuse a potom aj týždeň nerobiť. Ale nedá sa nikoho odsudzovať, ani hodnotiť. Každý máme inú mentalitu a svoj režim.
Naše číslo je venované tradíciám. Aký máte k nim vzťah vy?
Keď som chodil na strednú školu, na Slovensku sa v rámci tejto mojej profesie a teda aj výstavníctva veľmi tradície nenosili. V Rusku to bolo iné, tam tie tradície boli pomerne vysoké. Môj profesor bol riaditeľom Tretiakovskej galérie v Moskve. V nej nenájde žiadne iné umenie, len ruské. V pondelok, keď sú galérie zatvorené, tak sme tam mohli prísť a mohli sme si ohmatať diela, pofotiť. U nás nemáme takúto galériu, kde by bolo len slovenské umenie. Ostatné galérie sú rozmanité. Puškinovo múzeum má diela z celého sveta celosvetové diela ako aj Ermitáž.
Vnímate, aké je zastúpenie žien a mužov vo výtvarníctve?
Bol som šokovaný, keď som pred dvomi rokmi bol na mojej vysokej škole v Moskve. Keď som tam chodil, to bolo ako vo Francúzsku, bradatí, fajčili všetci a bolo tam 90 percent mužov a zvyšok ženy. Fajčili sme vtedy tučné cigarety. Teraz je škola vynovená, všetko je perfektné a pomer 70 percent žien a zvyšok mužov. Všetko čisté ako v nemocnici. To nebolo ako za mojich čias. Hovorím si, veď to je ekonomická škola. (smiech)
To miesto stratí tú svoju vôňu. My sme boli špinaví od farieb a bolo to staromódne. Niektorí tam aj prespávali, keď robili na svojich dielach. Teraz musíte na vrátnici odovzdať pas, keď idete dnu. Ja som išiel na návštevu s dvomi kolegami, ktorí študovali jeden v Prahe a druhý v Bratislave, aby som im ukázal bohémsky život.
Vy ste mali bohémsky život?
Myslím si, že áno. Rusi majú povahu, že sú veľmi tolerantní do určitej miery. Ak sa tolerancia prešvihne, tak koniec. Veľa detí našich vtedajších politikov študovalo na tejto škole, ale nepomohli ani konexie a ak sa niečo prešvihlo, tak ich vyhodili.
Išli by ste do Moskvy znovu?
Jednoznačne je dobré študovať v cudzine. Zvyknete otočiť kabát a čím ďalej idete, tak tým musíte celé myslenie zmeniť. Všetko sa vám zmení a zistíte, že svetonázor a všetko pomení. Posadia vás inam, inde vám položia veci, komu sa to páči, keď je zrazu všetko pomenené a to vaše zaužívané neplatí? Mne sa to tiež spočiatku nepáčilo. Potom zistíte, že je to fajn.
Čo alebo kto sa vám páči v umení?
Mám rád Paštéku. Takže Galandovci sa mi páčili, mám rád obdobie šesťdesiatych rokov. Boli to ľudia, ktorí mali technické skúsenosti, pretože dnes táto časť akoby vypadáva z obrazov a potom tam človek všetko lepí – jednoducho utekajú pred kreslením. Voľakedy bolo na generácii Galandovcov pekné to, že to boli všetko zruční a dobrí kresliari, ale nešli tým smerom. Vytvorili si niečo svoje a je to tam cítiť. Mali z čoho vychádzať a to je pre maliara veľmi dôležité. Všetci veľkí umelci sa vlastne učili z prírody, z ľudského tela, z farebnosti v prírode.
Páči sa mi názor jedného Taliana – kamenosochára, ktorý robil veľmi pekné a jednoduché veci z kameňa. A on povedal: „Keby Michelangelo žil dnes, on by nerobil ako vtedy“. A tým povedal asi všetko, pretože žil v tom období a robil tak a možno dnes by robil úplne niečo iné.
Článok bol zverejnený v časopise Milliard Sun (jar/leto 2022)
Za rozhovor ďakuje Martina Baumann. Foto: archív Martina Borodáča
