Seba opisuje ako pragmatického idealistu, ktorý písanie neberie ako prácu. Vedie verejnoprávnu tlačovú agentúru, vo voľnom čase však píše, textuje a aby sme nezabudli, má ešte jednu vášeň – je ňou beh. Zdalo by sa, že jeho deň nemá len 24 hodín, napriek tomu, keď sa s vami rozpráva, pôsobí pokojne a uvoľnene. Nedávno napísal text o káve, láske, zmierení a odpúšťaní. Poprosili sme ho o rozhovor a on nám ho neodmietol. Zaujímalo nás, či napísať báseň je rovnaké, ako písať text k piesni. Zistili sme, že kým pri básní môžete takmer všetko, pri pesničkách je to už iná drina a platia tam úplne iné pravidlá. Prezradil nám ale oveľa viac. Napríklad aj to, že pre Čechomor sa mu písalo naozaj dobre aj v češtine. Stojí za textom populárneho hitu Hej Sokoly. My sme chceli vedieť, ako sa táto pieseň dostala do filmu Čiara.
Je dvorným textárom Kandráčovcov, má na konte básne, knihy, ocenenia. Publicista a manažér, športovec a kreatívna duša. Opísať jeho tvorbu, skúsenosti a počúvať mnohé historky by nestačilo na jeden rozhovor. V nasledujúcich riadkoch s generálnym riaditeľom Tlačovej agentúry Slovenskej republiky Vladimírom Puchalom sa už dozviete viac.
Váš prvý knižný debut sa datuje z roku 1994, za ktorý ste, mimochodom, dostali aj Cenu Ivana Krasku. Tých ocenení je však viac. Odvtedy ste napísali mnoho textov, básní a otextovali ste známe skladby. Povedzte nám, ako všetky vznikali a vznikajú?
Myslím si, že písanie si vyberá človeka, nie človek písanie. Treba mať asi talent a oduševnenie, potrebu písať. Ak má človek na niečo talent, tak sa mu to, čo robí, zdá ľahké, napriek námahe. Ja som pragmatický idealista, čiže vnímam svet ako je, ale aj ako by mohol byť. Vnímam ho aj cez obrazy, metafory, slová, posolstvá. A každá metafora má v sebe priepasť významov.
Mne písanie nepríde ako práca. Možno aj preto, že sa tým neživím, ale je to len moje voľnočasové ja. Podľa mňa by človek mal písať, len ak to považuje za nevyhnutné. Dnes píše každý, ale nie každý to vie. Predstavte si dvoch ľudí, ktorí tancujú. Obaja ovládajú kroky, ale na jednom vidíte, že má talent, na druhom, že skáče. V tom je rozdiel medzi snahou a talentom. Ja si nemyslím, že talent je len jedno percento, zvyšok je tvrdá práca. Platí to minimálne 50:50. Fotografom sa nestávate tým, že máte mobil.
Myslím si, že písanie si vyberá človeka, nie človek písanie.
Hovoríte o písaní ako o záľube. Píše sa vám ľahšie báseň, text k piesni, scenár?
Báseň je ako v korčuľovaní voľná jazda, tam môžete všetko. Text sú slová osievané na väčšom site ako v poézii. Text je tetris, hlavne text na hudbu. Tam musíte ovládať remeslo, talent sám osebe nestačí. Treba vedieť, kam dať dĺžeň, kde otvorenú samohlásku, aby to spevák vyspieval vo výške. Treba dbať na rytmus, rýmy, vyhýbať sa zhluku spoluhlások, nespevným slovám, aby sme neznásilňovali slovenčinu. Máme málo krátkych dlhých slov – mám, sám, dám, vám… niekedy je ťažké naskladať ich tak, aby sa neopakovali.
No a to podstatné je téma – o čom má ten text byť. Musíte chytiť nápad, ktorý akoby visel vo vzduchu a udrieť ho ako klinec po hlavičke. Povedať to jazykom doby, pretože slogany piesní sú často sloganmi životov tých, ktorí to počúvajú. Sumárne, text je remeselne ťažší ako báseň. Báseň je zas tajomnejšia v tom, že pomenúva veci neviditeľné. Láska, priateľstvo, emócie, ešte aj elektrina je neviditeľná. Báseň je definícia emócií.
Báseň je definícia emócií.
Viem o vás, že ste napísali básne, ktoré vydali v renomovanom americkom literárnom časopise Prairie Schooner. Znamená to, že publikujete aj v zahraničí?
Presadiť sa v zahraničí je pre slovenských autorov veľmi zložité. Podarilo sa mi to v rámci niekoľkých projektov, čo ma teší. Ja však už dlhšie poéziu nepíšem. Na to musí človek veriť v nevyhnutnosť zdanlivo zbytočných vecí. Zdá sa mi, že sa k tomu zas postupne prepracovávam.
Písali ste však i texty v češtine pre skupinu Čechomor. Bolo to náročnejšie ako napísať slová k slovenskej pesničke?
Po česky som nepísal od svojej vojenčiny v Litoměřiciach pred rokmi. Slovákom sa zdá, že vedia po česky, kým v tom jazyku reálne nezačnú hovoriť, či písať. Potom mnohí zistia, koľko rozdielov je v detailoch. Pre Čechomor sa mi písalo výborne. Vedel som, čo chcem pre nich napísať, vedel som, o čom to urobím. Chcel som priniesť do ich folkového jazyku vážnu tému odchádzania, tak som v skladbe Branisko napísal: sbohem moji blízcí, muj břeh je už nízký, voda stoupá do výšky… Je to trochu smutné, ale oni vedia byť aj uveriteľne nostalgickí. Rovnako vedia byť aj uveriteľne radostní a plní energie. Teší ma, že ich nové CD je pomenované podľa môjho textu Kandráčomor a že má v Česku úspech.
Ako ste sa od básní dostali vôbec k textovaniu piesní? Ste dvorným textárom Kandráčovcov, aká bola vaša cestu k nim?
Ondreja Kandráča som učil ako mladý asistent na vysokej škole, neskôr som ho prijal do Slovenského rozhlasu, kde sa naučil mnohé zo svojho umenia. Vtedy som mu navrhol, aby si urobil vlastnú kapelu pod vlastným menom. Tak nejak vznikli Kandráčovci. Neskôr sa na mňa obrátil s tým, že by chcel pôvodné slovenské texty. Tak som za pár minút napísal Včielku a Dva duby, ktoré zľudoveli. S Ondrejom Kandráčom sme dlhoroční priatelia. Veľmi si ho vážim pre jeho pracovitosť, talent, ale i za to, že svojim životom prezentuje silu rodiny, pozitívnych vzťahov a že je pre ľudí poslom dobrých správ.
Zároveň vediete aj Tlačovú agentúru Slovenskej republiky (TASR). Kedy stíhate písať? Sadáte si k textom iba vtedy, keď príde múza?
Píšem skôr z donútenia, čiže ak niekto niečo chce a spravidla to potom každý chce ihneď, lebo už včera bolo neskoro. Najťažší je nápad na pieseň. Keď ten máte, potom to je z polovice vyhraté.
Zložili ste tiež text k obrovskému hitu Sokoly, ktorá sa zároveň stala titulnou piesňou filmu Čiara. Ako dlho vzniká takýto text?
Ja som text Sokoly pôvodne napísal pre Kandráčovcov. Vanda Hrycová tú skladbu použila vo filme Čiara. Stretli sme sa na káve v Eurovea a navrhol som jej, nech z toho urobí skladbu k filmu. Premýšľali sme, ako dať tej piesni takú popovo rockovejšiu podobu, aby ju hrali aj meanstreamové rádia. Tak som navrhol, aby oslovila nejaký silný hlas, napríklad Ivana Táslera alebo Kuliho. Oslovila Ivana. Zvyšok je známy, pretože vznikol naozaj obrovský hit.
Keď máte hotový text, dávate ho niekomu ešte predtým prečítať?
Nedávam to nikomu čítať, len interpretom, keďže tvorím rýchlo a na poslednú chvíľu. S interpretmi si to prejdem, či im to všetko ide do úst, či nepotrebuje niekde zmeniť prízvuk, dĺžku, tempo a podobne. Občas sa stane, že máme iné predstavy aj o čom by pieseň mala byť. Ja to rešpektujem. Na druhej strane, ja viem, čo Ondro Kandráč je ochotný spievať a čo spievať nebude. Má svoj jasný hodnotový svet, rámcovaný skôr tradičnými hodnotami. To sa usilujem rešpektovať. A musím rešpektovať aj fakt, že ak ide o etno či folkovú skladbu, tak tie pracujú skôr s tradičnejšími motívmi. Nie je to rap, ktorý kostrbato vymenúva nedostatky sveta.
Nedávno ste otextovali pieseň Ľúbi, kto dúfa, ktorá má pozitívny odkaz. O čom presne je?
Presahujeme sa nádejou a svojimi deťmi. Ak stratíš nádej, sila ti celkom nepomôže. A je to skladba o zmierení a porozumení. O umení cúvať v sebe. Všimnite si, aké smiešne a zbytočné sa vám zdajú hádky cudzích ľudí, ak ste ich náhodným svedkom. Toto sa naučte preniesť aj na vlastný život. Kto odpúšťa, nestráca čas pre šťastie. Smola chodí sama, šťastie vyžaduje námahu.
Znamená to, že píšete o aktuálnych veciach v spoločnosti? V online je v súčasnosti naozaj veľa nenávisti, bolo aj toto impulzom pre váš text?
Umením je vystihnúť to, čo ľudia vnímajú a cítia, ale nevedia si to celkom presne sformulovať. Textár oblieka emócie doby do slov. Samozrejme, nie ako agitačné manifesty, ale ako osobné prežívanie. Najviac piesní je o láske, lebo láska hýbe našim životom viac, ako si vieme pripustiť.
Najviac piesní je o láske, lebo láska hýbe našim životom viac, ako si vieme pripustiť.
A o čom teda píšete najradšej?
Témy si nevyberám, to je tajomstvo nápadu. Človek nie je pánom svojho vedomia. Môžete sa rozhodnúť, že v tejto chvíli budete myslieť napríklad na slnko, ale váš rozum vám do toho vnesie zrazu desiatky iných tém, ktoré ste nechceli. Rovnako sa neviete rozhodnúť, že na niečo nebudete myslieť. V tom sme bezbranní, duša si s nami robí čo chce, funguje podľa iného algoritmu ako náš rozum.
Nie je dôležité stavať domy, ale vedieť, čo v nich povieme svojim deťom.
Napísali ste i texty k muzikálom. Je niečo, čo ste ešte neotextovali? (úsmev)
Muzikál Turandot, ktorý som robil pre Divadlo Nová scéna, je pôvodne kórejská licencia. Robil som to podľa kórejskej verzie s anglickým prekladom, čo bolo celkom vtipné. Kórejský jazyk má úplne inú dikciu, dôrazy, ťažko sa to adaptovalo na slovenčinu. Musíte pritom zachovať aj dejovú líniu v texte…
Neviem, čo som neotextoval, vždy je viac toho, čo nemáme ako toho, čo máme. Preto sa netreba usilovať zhromažďovať veci či úspechy. Stačí mať radosť z práce. Každý z nás je textárom svojho života. Nie je dôležité stavať domy, ale vedieť, čo v nich povieme svojim deťom.
Prezraďte nám ešte na záver, na čom teraz pracujete?
Pripravujem knihu mojich textov s názvom V dobrom i v zlom budeš moja. Je tam aj zopár verzií skladby Hej Sokoly, ktoré sa nevošli do finálnej podoby textu.
Držíme vám palce a ďakujeme za rozhovor!
Rozprávala sa Martina Baumann, zdroj fotografií: súkromný archív V.P.
